Odišiel štúrovec našej doby Juraj Sarvaš
17. júna 2023 Akadémia umení prijala smutnú správu o úmrtí jej dlhoročného pedagóga a spoluzakladateľa, herca, scenáristu, recitátora Juraja Sarvaša, ktorý sa výraznou mierou zaslúžil o rozvoj Fakulty dramatických umení a umeleckého prednesu. K umeniu živých slov viedol svojich poslucháčov, z ktorých viacerí aj v jeho odkaze nesú štafetu výnimočnosti samostatného pódiového umenia. Na fakulte je učebňa, ktorá dodnes symbolicky nesie názov „Sarvašovňa“, nakoľko v nej roky vyučoval.
Juraj Sarvaš bol nositeľom viacerých ocenení a vyznamenaní – v roku 1984 získal titul zaslúžilý umelec a v roku 2009 mu prezident SR Ivan Gašparovič udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky najmä v oblasti hovoreného umeleckého slova.
Život a dielo nášho vzácneho kolegu a priateľa si pripomíname uverejnením časti z knihy JURAJ SARVAŠ 90, ktorú vydala Akadémia umení pri príležitosti jeho deväťdesiatych narodenín v roku 2021.
Zápalistá bytosť Juraja Sarvaša sa akosi prirodzene hodí do obdobia slovenského romantizmu a on sa v ňom, aj vďaka svojej pracovitosti, natrvalo usadil. Je jedným z posledných bežcov na dlhé trate, ktorý celoživotne vstúpil do služieb umeleckého prednesu. „Poézia nie je atraktívna. Je to záľuba. Koníček. Hoci ťažký, ale vie sa odvďačiť. Existovala od nepamäti. Básnik Milan Rúfus o nej hovorí ako o Popoluške. Cituje pritom Holana, ktorý povedal, že ,básník chce být slyšen´.“ (Zo záznamu rozhovoru autorky Zuzany Budinskej s Jurajom Sarvašom, ďalej len J. S.) Narodil sa ako ôsme dieťa v rodine v Radvani nad Hronom, kde pôsobil Andrej Sládkovič (tiež bol v poradí ôsmym dieťaťom) a aj krstený je v kostole, v ktorom kázal Sládkovič. Odvďačil sa mu tým, že sa ním zapodieva podnes. Nielen životopisom, ale aj dielom, najmä básňami. „Pamätám si, ako ma raz mama ako desaťročného zobrala za ruku a povedala: ,Ideme na odhalenie sochy Andreja Sládkoviča.´Bolo to roku 1945, keď som ešte nechápal, čo všetko sa tam hovorilo, ale ten moment sa mi vryl navždy do pamäti.“ (J. S.) Juraj bol pohrobok, mama ťažko pracovala, aby uživila deti. Nemala veľa času na vedenie detí k vedomostiam, ale vychovávala ich svojím príkladným vzťahom k životu, k hodnotám. V evanjelickej ľudovej škole mal vynikajúcich učiteľov. Zvlášť pána učiteľa Haláta, ktorý nacvičoval zborovú recitáciu a raz dal malému Ďurkovi predniesť sólovo verše z Kraskovej básne Nox et solitudo. Učiteľ postrehol jeho talent pre recitáciu a dal mu naučiť sa jednu báseň naspamäť, s ktorou mladý recitátor vystupoval aj inde. Éra školských vystúpení upozornila na jeho danosti, a tak sa zapísal počas gymnázia do mestského divadelného združenia a samovzdelávacieho krúžku Detvan. „Už ako študent som si uvedomoval, že poézia má v sebe veľkú silu, ale neuvedomoval som si to vtedy ešte dostatočne. Ale v tých nevšedných chvíľach, keď som stál na pódiu, som cítil, aký záber dokáže mať prednes na publikum. To vnútorné chvenie, ktoré sa nedá definovať, bolo volaním, že som sa rozhodol neskôr konať, a dal som sa do služieb umenia.“ (J. S.) Maturoval roku 1951, teda rok po založení VŠMU v Bratislave. Hoci zvažoval, že sa dá na štúdium medicíny, múzy nakoniec zvíťazili. K rozhodnutiu dať sa do služieb Tálie ho posmelili aj spisovatelia Margita Figuli a František Branislav, ktorí ho videli hrať v predstavení mestského divadla v Banskej Bystrici. Po prijatí na vysokú umeleckú školu sa dostal do triedy Andreja Bagara. Učili ho pedagógovia zvučných mien – manželia Borodáčovci, Hana Meličková, Mikuláš Huba, Július Pántik či Viliam Záborský. „Mal som šťastie, že som počúval svojich pedagógov, keď mi hovorili: ,Uč sa po zmysle. O čom to je, aby si vedel, o čom hovoríš.´Toto vedomie ma pri recitácii spamäti zachraňuje dodnes.“ (J. S.) Viliam Záborský sa po rokoch vyznal, že nikdy nepredpokladal, že sa Sarvaš bude venovať recitácii a písať si vlastné scenáre. Opak cítil vtedy pomerne mladý pedagóg Ladislav Chudík, ktorý akoby hneď vedel postrehnúť, že sa Juraj bude venovať poézii trvalo.
Po skončení VŠMU nastúpil roku 1955 ako herec do Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene, kde pôsobil až do roku 1961. Vo Zvolene ho objavili pre, dnes už legendárny, film Paľa Bielika nazvaný Štyridsaťštyri, ktorý popisuje skutočnú udalosť, vzburu s trpkým koncom – popravu rebelov 71. trenčianskeho pluku v srbskom Kragujevci roku 1918. Hlavná postava filmu menom Viktor Kolibec mu priniesla úspech na filmovom festivale v Karlových Varoch (1958), kde získal novinársku cenu FIPRESCI. Sarvaš sa stal zaujímavým pre filmovú kameru, ktorá využívala jeho príťažlivý zjav. V roku 1961 ho angažovali do Činohry SND. Bratislavské prostredie prialo jeho činorodým aktivitám. Začal sa realizovať ako organizátor a režisér kultúrno-spoločenských programov. Scenáristicky sa prejavil v interných satiricko-zábavných programoch Činohry SND, v tzv. „fľaškových posedeniach“ (organizovala ich legendárna šatňa č. 42 v divadle, kde sa schádzala snáď celá činohra. Zakladateľmi boli Oldo Hlaváček, Michal Dočolomanský, Juraj Slezáček, Jozef Adamovič a Juraj Sarvaš. Tí v sezóne 1973/74 postavili na stôl fľašu od mlieka, do ktorej sa za každé slovo nedôstojné hereckého desatora muselo hodiť od jednej po päť korún. Obsah sa vyprázdňoval na podporu každoročného programu na záver sezóny, ktorého scenár a réžia boli doménou herca Sarvaša. Napísal a vydal autobiografickú knihu Príbehy kamelota (kúsok zo života malého Juraja Sarvaša, ktorý v srdci SNP predáva noviny). Z jeho pera vzišli aj dramatické celovečerné hry Vyslanec zvolenský a Orol tatranskýo živote, láskach a politickom pôsobení Ľudovíta Štúra, ktoré na javisku DJGT aj zrežíroval. Ako herec tohto divadla napísal satirické pásmo Začalo to v múzeu (1956), ktoré sa stretlo s veľkým ohlasom, nakoľko bolo veľmi kritické k neduhom vtedajšej spoločnosti a rozvírilo kultúrno-spoločenskú a najmä politickú atmosféru.Vitálny a dobrou pamäťou obdarený herec si v neskoršom období zaspomínal na mnohé osobnosti divadelníctva, s ktorými prežil tvorivé roky v SND v knihách Spoza kulís 1 (1996) a Spoza kulís 2 (2007).
Čo však najviac vystihuje tohto herca, je jeho blízky a neutíchajúci vzťah k poézii, o ktorej hovorí ako o celoživotnej milenke. Keď prišiel začiatkom šesťdesiatych rokov do Bratislavy, recitátorská obec ho hneď prijala medzi seba. Vôbec, dobapred rokom 1989 veľmi priala poézii. Televízia pravidelne každú nedeľu sprostredkovávala stretnutia s ňou. Herci, ktorí sa zaoberali poéziou, mali veľký priestor nielen v televízii, ale aj v rozhlase. „Pre rozmach poézie, pre jej precítenie v národe, spravila televízia naozaj veľa. Nechcem, aby to vyznelo ako chvála, ale musím priznať, že dodnes, kamkoľvek prídem, je až neuveriteľné, ako ma ľudia chytajú priateľsky za ruku a pýtajú sa ma so smútkom v hlase, kam zmizli Nedeľné chvíľky poézie. Mnohým chýba, že umelecké slovo už neprichádza k nim do bytu.“ (J. S.)
Aj napriek zániku v médiách interpretovanej poézie sa rozhodol cyklicky pokračovať v tom „na vlastnú päsť“. Cez jeho osobu prehovárala v každom období jeho umeleckých aktivít. Ak povedal, že„poézia je vhodným prostriedkom výchovy k národnej hrdosti“, vypovedá to o špecifickom vzťahu umelca k tomuto druhu samostatného pódiového umenia. Činorodý slovenský umelec, muž mnohých tvárí, ktoré vytvoril na javisku, ktoré prezentoval, ktoré ako scenárista sám vytvoril, muž s pevnou vôľou, celý život pociťoval potrebu byť prospešný a slúžiť Tálii. Muž s eleganciou Francúza a pritom apoštol poézie, ktorý sa na misijnú cestu národovca vybral s artušovským štítom, chápal umenie ako terapiu, ktorá pomáha prežiť. Veď už na škole písal scenáre, študoval poéziu, režíroval. Byť hercom a najmä recitátorom znamenalo pre neho nielen možnosť sebarealizácie, ale aj šancu byť členom určitej spoločnosti, kde to, čo sa dotýka ostatných, dotýkalo sa aj jeho. Realizoval sa ako človek, občan, v straníckych, najmä odborárskych funkciách. Cez optiku, ktorá patrila ku generácii, čo biedila za kapitalizmu, zažila vraždenie ľudí za fašizmu, zúčastnila sa SNP, podieľala na Februári 1948, združstevňovala dedinu, stavala fabriky aj kultúrne stánky, mal potrebu tento umelec svojím prejavom celoživotne prispievať k formovaniu človeka nového typu. Svojím umením chcel pozitívne vplývať a vychovávať generáciu citlivejšiu, láskavejšiu a humánnejšiu. Štúrove slová „...prázdne a samé deklamácie nič nespomôžu, my sa musíme všetci k činom a skutkom životným mať“ sa mu stali predikátom po celý jeho život. Humánni revoluční politici – básnicimu boli v živote vzorom. Aj z tohto popudu, keď sa písal rok 1965 a blížilo sa stopäťdesiate výročie narodenia Ľudovíta Štúra, sa rozhodol umelec zareagovať spolu s priateľom a kolegom z vtedajšej činohry Novej scény, recitátorom Jánom Rybárikom, na blížiace sa výročie, lebo médiá a ani žiadna kultúrna inštitúcia k spomínanému jubileu nič nepripravovali. Obdivný vzťah k Štúrovi a štúrovskej generácii vyústil 2. novembra 1965 do založenia tvorivej skupiny Intergenerácia (názov mal vystihovať generáciu narodenú medzi dvoma vojnami so spoločným cieľom – hrdosťou na svoj národ), čo združovala umelcov, ktorí umeleckým činom chceli odpovedať na citové potreby doby a odstraňovať apatiu k vlastným kultúrnym dejinám buď za symbolické, alebo aj žiadne honoráre. Členmi skupiny boli napríklad aj Eva Kristínová, klaviristka Klára Havlíková, speváci Ondrej Malachovský, Ľuba Baricová, Anna Peňašková-Kajabová, Alžbeta Svobodová, huslista Milan Bauer.
S poéziou neúnavne cestoval po Slovensku a k častým výjazdom mimo hlavného mesta ho burcoval záujem ľudí o umelecké slovo. Pobýval v Revúcej, Lučenci, Leviciach, ale aj v menších dedinkách ako Uhrovec, Hrochoť či Podlužany, kde našiel veľa vďačných poslucháčov. Desiatky vystúpení absolvoval aj v susedných Čechách, najmä v poetickej pražskej kaviarni Viola, kde slovenských recitátorov prijímalo publikum veľmi srdečne. Pred rokom1989 bol podľa Sarvaša veľký rozmach kultúry, odhliadnuc od toho, koľko agitačnej naliehavosti v nej bolo. „Nikdy som nerobil rozdiely, či recitujem na veľkom javisku v známom meste alebo v malej zastrčenej dedinke. Neraz sa ma aj kolegovia pýtali, čo z toho mám, či sa mi tam vôbec oplatí ísť. Oplatí. Vždy sa to oplatilo. Vnútorne určite. A čím som starší, oveľa viac si uvedomujem potrebu poézie. Aj keď som nebol svätec, naučil som sa vďaka nej žiť poeticky. Stala so mojou životnou filozofiou.“ (J. S.)
A tu je vyjadrenie rozhlasového režiséra Pavla Hudíka: „Keby sa bol Juraj Sarvaš narodil o sto rokov skôr, patril by k najbližším spolupracovníkom Ľudovíta Štúra. Má na to predpoklady – nadšenie i poznanie. Poézia sa stala jeho najvášnivejšou milenkou, obcoval s ňou kedysi dávno v rámci Intergenerácie, neskôr v programoch, ktoré organizoval v bratislavskej kaviarni Štefánka, ešte neskôr v Kultúrnom dome na Kramároch a po celom Slovensku. Užitočný misionár tak trochu z minulého storočia.“(Hudík, 2006.)
Keď začala v Prahe svoju činnosť poetická kaviareň Viola, skrsla mu v hlave myšlienka obnoviť slávu legendárnej bratislavskej kaviarne Štefánka. V tom čase sa ju chystali zlikvidovať. Ján Smrek vtedy zašiel s protestom za primátorom Martinákom a pretože básnik v tých časoch voľačo znamenal, Štefánka nezanikla, dokonca ju reštaurovali. Jej otvorenia sa básnik nedožil. Zomrel 8. decembra 1982 a slávnostné otvorenie kaviarne bolo naplánované na 15. decembra. Aj napriek smutnej udalosti sa uskutočnilo. Sarvaš na ňom recitoval Smrekovu báseň Baccardi a presvedčil kompetentných, aby sa v Štefánke konali pravidelné večery poézie. V apríli 1983 bola prvá premiéra Večera pri sviečkach. Sarvašovým hosťom bol jeho profesor, národný umelec Mikuláš Huba. Po revolúcii roku 1989 sa osud Štefánky spečatil. Objekt predali čínskym obchodníkom. Keď sa dostala naspäť do rúk slovenských majiteľov, záujem o literárnu kaviareň už nebol. Náhradu našiel Sarvaš v žičlivých priestoroch Domu kultúry na Stromovej ulici v Bratislave, kde v Poetickom štúdiu od apríla 1991 dodnes uvádza svoje Večery pri sviečkach.Do konca roka 2018 sa uskutočnilo až 164 premiér. „Suchú prózu zamenil za kvetnatú poéziu. A pridal sviečky. Svetielka sú to v porovnaní s takými svetlami rámp. No Sarvaš ich zapaľuje ohnivými slovami.“ (Čavojský, 2006.)
Každého interpreta niečo vystihuje. Sarvašova osobitosť, čím prirodzene neostáva len v polohe interpreta, je, že vo svojich poetických programoch často využíva nielen poéziu, ale aj hovorené slovo. „Nechcem vŕšiť verš za veršom. Mám potrebu sa divákovi prihovoriť aj inou formou, dostať ho do určitej nálady, povedať mu niečo o básnikovi. Vyžaduje si to byť v tejto oblasti vzdelaný a neraz sa mi stalo, že moje myšlienky mimo recitovania boli aj istou osvetou.“(J. S.) Aj pre Literárne kaviarne v rádiu Lumen v tandeme so svojím bývalým študentom z Akadémie umení Marekom Fajnorom bol prínosný najmä pre autentické skúsenosti, zasvätené a korektné informácie o osobnostiach slovenskej kultúry.
Éra Juraja Sarvaša v SND sa skončila roku 1996, keď pocítil, že treba miesto prenechať nastupujúcej generácii, s ktorou prišli nové pomery, a následne prijal miesto generálneho riaditeľa Stredoslovenského divadla, z ktorého ho v októbri 1998 odvolala nová vládna garnitúra na čele s vtedajším ministrom kultúry Milanom Kňažkom. Popritom stále aktívne účinkoval s poéziou a začal pôsobiť na Akadémii umení v Banskej Bystrici ako pedagóg umeleckého prednesu. Bol jedným z jej zakladajúcich členov. Pedagogické skúsenosti mal už z pôsobenia na Hudobnej fakulte VŠMU, kde učil javiskovú reč a hereckú tvorbu. Ako pedagóga i občana ho vždy poburovala neznalosť dejín, vysmievanie sa z vlastnej histórie, marginalizácia významných osobností slovenskej kultúry. Bol častým porotcom súťaží Štúrov a Dubčekov rétorický Uhrovec či Vansovej Lomnička. „Ľudia si žiadajú poéziu v ťažkých, ale aj v radostných chvíľach života. My herci sme povinní roznášať krásu slova, citu, pretlmočiť pre poslucháča emócie básnika cez naše vlastné. Ak z tých mnohých, ku ktorým „vysielame“ umelecké slovo, aspoň niektorí pocítia vnútornú potrebu prečítať si báseň alebo aspoň precítia emotívny základ interpretovanej básne, tak sme vyhrali.“ (J. S.)
Juraj Sarvaš je celoživotným žrebcom „ozvučenej poézie“. Recitoval naozaj od detských čias, no jeho recitátorský nimbus vyrástol do výšok až v sedemdesiatych rokoch, keď sa sám pokúsil svoje umenie aj manažovať a udržiaval trvalé styky s básnikmi Smrekom, Rúfusom, Plávkom, Válkom, Mihálikom a ďalšími, obrazy ktorých nielen propagoval, ale sa od nich aj učil obrazom rozumieť.Časť ľudí z umelcovho okolia ho podozrieva z toho, že slúžil všetkým režimom. Ale práve to je svedectvo, že ide naozaj o pevca, ktorý putoval z hradu na hrad a každý zemepán bol aj jeho pánom. Ináč by nevykonal nič. Ale práve v jeho schopnosti presadzovať umenie aj v najnežičlivejších časoch, so vždy pripraveným obolosom pre toho, kto rozhoduje, či vyslovíš slovo alebo nevyslovíš nič, je tajomstvo prežitia pevca aj jeho pesničiek. Jeho neprekonateľný zápal pre masovú záchranu idey recitovať slovenskú poéziu aj ako umenie a zároveň udržiavanie národného povedomia ospravedlňuje uňho všetko ostatné. Pre tento nehynúci zápal, zanietenosť i vytrvalosť, a to všetko podporené mimoriadnym nadaním tlmočiť slovo ako láskavú dlaň a prepotrebnú zbraň, ho právom môžeme označiť za barda prednesu, ktorý v tomto smere vykonal veľmi veľa.
(Budinská, Zuzana. Štúrovec našej doby)
Jeho obľúbeným básnikom bol Andrej Sládkovič a ako Juraj Sarvaš sám hovoril:
"Jeho básne hladia dušu. Veď si zoberte záver najdlhšej ľúbostnej básne na svete – Marína, klenotu slovenskej romantickej poézie:
Marína moja! Teda tak sme my
ako tie Božie plamene,
ako tie kvety na chladnej zemi,
ako tie drahé kamene;
padajú hviezdy, aj my padneme,
vädnú tie kvety, aj my zvädneme,
a klenoty hruda kryje:
Ale tie hviezdy predsi svietili,
a pekný život tie kvety žili,
a diamant v hrude nezhnije!
To je odkaz pre človeka, takto by sme mali žiť!”
Pán Sarvaš, ďakujeme za všetko! S úctou a láskou spomínajú priatelia, kolegovia a študenti.
Posledná rozlúčka s pedagógom Jurajom Sarvašom bude v sobotu 24.6.2023 o 13,00 hod. v Evanjelickom kostole, Lazovná 42, Banská Bystrica.